Bol som na Pohode. Stál som na rozpálenej betónovej ploche a neveril som, že som naozaj tam, že Pohoda povstala a po minulom roku, keď som si pred televízorom obhrýzal nechty, nech túto oslavu hudby a života nezrušia, som prežíval svoj návštevnícky debut na tomto úžasnom, rozprávkovom mieste.

Uprostred Univerza

O týždeň nato, som zažil niečo podobné. V niečom to však bolo podstatne odlišné. Sedel som premrznutý na tribúne futbalového štadióna len kus chôdze cez roľu od Stredu Vesmíru. Pred hodinou som nechápavo stál pri našom malom stanovom tábore a do nie príliš triezvej hlavy mi udierali slová o výstrahe SHMÚ pred fujavicou, o tom, ako sa máme ihneď zbaliť a odísť, alebo sa uchýliť pod tribúnu. Chvíľu som len tak postával na mieste, nejasne som začul Whiskyho zo Slobodky vravieť, že je šanca na obnovenie festivalu, ak dážď nepríde, ale celkom jasne som vnímal chaos, stres a paniku vôkol seba. Ľudia sa balili a utekali.

Vo vzduchu som cítil strach, všetkým pravdepodobne hlavou presvišťala myšlienka na minuloročné nešťastie na Trenčianskom letisku. Ale na podobné teórie a fantázie nebol čas, museli sme sa vzchopiť a konať, v tme a vetre neistými pohybmi zložiť stany a bežať pod tribúnu. V tom čase už bolo jasné, že Whiskyho slová zostanú nenaplnené, hlavný stage organizátori chvatne rozoberali a po areáli pobehoval ustráchaný Branko Jobus, otec fantastického sveta, ktorého súčasťou je mnoho krásnych nápadov a aj jeho len štvorročné veselé dieťa, Vrbovské Vetry. Na tvári mu bolo vidieť každú jednu vrásku, bolo vidieť, že naozaj nevie, čo skôr, že má o nás strach. Areálom sa však túlala aj malá nenápadná bytôstka s úsmevom na perách a istotou v tvári, ktorej pohľad ma ubezpečil, že toto všetko je skvelo zorganizované, že sa pre bezpečnosť spravilo (hlavne vďaka skorej predpovedi) maximum, a že sa nikomu nič nestane.

Z Miška Kaščáka žiaril pokoj a vedomie, že hoci alternatíva je už podľa zákonov tohto sveta neustále bitá, toto bude oproti minuloročnej bitke Pohody len malá facka, ktorá nám len pripomenie, že nič pekné nie je samozrejmé. Podali sme s ním teda ruky, poďakovali sme mu za nádherné štyri dni, ktoré pre nás pripravil a vydali sme sa pod spomínanú tribúnu. A tam, na mieste, ktoré malo pre ľudí znamenať bezpečný prístrešok na prežitie noci sa ukázala sila festivalu, ktorý je robený nie ako stroj na peniaze, alebo propagáciu nekonečne opočúvaných kapiel, ale ako stretnutie veľkej rodiny, ktorá sa stretne len raz do roka a spoločne oslávi svet Jobusovcov a ich priateľov.

Pretože Vrbovské Vetry duli aj na tribúne a po celú noc, až do svitania nás nenechali zaspať. A hoci zvuky bonga nechcem najbližších pár mesiacov ani počuť, čítanie dobrodružných príbehov Muflóna Ancijáša či nekonečné zvuky dychových nástrojov pod taktovkou Pána Brata v pozadí s blýskavicou, hrmavicou, v ktorej sa odrážali ospalé, ale usmiate tváre dievčat zabalených v spacákoch alebo spotené telá polonahých tancujúcich chlapcov ma presvedčili o tom, že to zato stálo, a že to zato bude stáť vždy. Preto Jobusovcom, Whiskymu, Vrbovému a všetkým ľuďom, ktorí tento skvelý festival pripravujú Ďakujem. Váš svet, ktorý nám otvárate je krásny, máme ho radi a preto sa už teraz teším na budúci ročník.